 |
História Slovenska
Neďaleko Bratislavy, hlavného mesta Slovenka, začínajú Alpy - pohorie, ktoré sa cez šesť štátov prestiera až k Stredozemskému moru. Tu začína aj oblúk Karpát, ktoré končia na juhovýchode až v rovinách pri Čiernom mori. Mestom preteká Dunaj, spájajúci deväť štátov. Takéto výrazné znaky križovatky majú aj slovenské dejiny.
Krajina v oblúku Karpát, na juh otvorená do podunajských rovín, bola po tisícročia priestorom stretávania kultúr z juhu i severu, východu i západu. Na prelome vekov, v prvých storočiach nášho letopočtu na juhu Slovenska prebiehal Limes Romanus, hranica rímskej ríše. V podunajských rovinách končili veľké invázie z východu - Hunov, Avarov, starých Maďarov. Na západnú hranicu dnešného Slovenska doliehal tlak germánskych kmeňov. Z bratislavského hradu je holým okom vidno Viedeň - hlavné mesto Rakúska a po stáročia hlavné mesto habsburskej ríše.
Rozmanité politické, kultúrne vplyvy, zápasy o ovládnutie Karpatskej kotliny trvalo poznamenali osudy Slovenska. Slovenské dejiny i samotná krajina boli dlho v zahraničí málo známe, pretože boli po stáročia akoby "skryté" v dejinách väčších štátnych celkov. Štátna tradícia slovanského obyvateľstva, predkov dnešných Slovákov, je doložená už v 7. storočí, keď v boji proti kočovným Avarom sa na krátky čas vytvorila Samova ríša. V 9. storočí na území Slovenska a susedných oblastí sa rozprestierala Veľkomoravská ríša, počas ktorej sa šírilo kresťanstvo, vzniká literatúra v slovanskom jazyku. Veľká Morava bola v stálom boji s Franskou ríšou, prenikajúcou do Podunajska od západu. Zanikla pod náporom predkov dnešných Maďarov, ktorí prišli do Podunajska začiatkom 10. storočia. Až do roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Uhorského kráľovstva, a spolu s ním od 16. storočia súčasťou Habsburskej monarchie.
Stredoveké Slovensko bolo vyspelou krajinou. Svedčia o tom početné gotické chrámy, opevnenia, radnice i meštianske domy v bohatých obchodníckych mestách. Mestá sa riadili právnymi predpismi platnými v západoeurópskych krajinách. Mestá bohatli z vinohradníctva, z medzinárodného obchodu, z baníctva. Bane na zlato v Kremnici patrili dlho medzi najbohatšie v Európe. Kremnické zlaté dukáty sa razia v tamojšej mincovni od roku 1335 dodnes. Vo veľkých množstvá sa ťažilo aj striebro, v 16 -17 storočí slovenská meď ovládala európsky trh.
Hospodársky rozkvet, ktorý sa odrážal aj v kultúre a vzdelanosti bol pribrzdený na stopäťdesiat rokov expanziou Osmanských Turkov. Od porážky Uhorských vojsk pri Moháči 1526 až do porážky Turkov pri Viedni roku 1683 prebiehala na juhu Slovenska hranica s Tureckou ríšou. Stav akejsi "studenej vojny", prerušovanej priamymi zrážkami, prepadmi a ničením bol komplikovaný aj náboženskými zápasmi medzi katolíkmi a protestantmi a opakovanými povstaniami uhorskej šľachty proti Habsburgovcom. Jedným z dôsledkov týchto "stratených storočí" bol aj začiatok zaostávania za západnou Európou.
Po vytlačení Turkov z Uhorska sa krajina obnovovala, za vlády Márie Terézie /1740 -1780/ a jej syna Jozefa II. Mnoho hospodárskych a sociálnych reforiem uľahčilo postavenie roľníkov, mešťanov, odstránilo najtvrdšie podoby diskriminácie protestanov, školské reformy napomohli vzdelávaniu. Od konca 18. Storočia vznikajú prvé manufaktúry, rozvíja sa najmä železiarsky priemysel. Prvá železnica bola postavená roku 1846, prvý parník priplával do Bratislavy už roku 1818. V 19. storočí vznikajú banky, poisťovne, účastinné spoločnosti. Koncom 19. storočia už pôsobia všetky prvky modernej občianskej spoločnosti - politické strany, odbory, rozmanité spolky, denná tlač i časopisy, hustá sieť stredných i vyšších škôl. Prebiehajúca modernizácia bola dosť rýchla, aby udržiavala krajinu v kontakte a na dohľad najvyspelejšími európskymi štátmi, ale nie dosť rýchly, aby dobehla historicky vzniknutý handicap.
Modernizácia Uhorska a v ňom Slovenska bola brzdená a deformovaná národnostnou otázkou. Uhorsko bol mnohonárodnostný štát, jeho etnicky maďarské vládnuce elity v zápase s Habsburgovcami sa však pokúšali asimilovať početných Slovákov, Rumunov, Nemcov, Srbov a Rusínov. To viedlo nevyhnutne ku konfliktom. Už počas revolúcie v rokoch 1848 - 49 predstavitelia slovenského národného pohybu na čele s Ľudovítom Štúrom keď Maďari odmietli uznať rovnoprávnosť Slovákov bránili sa so zbraňou v ruke.
Maďarizačná politika, likvidácia slovenských škôl, spolkov bola prekážkou modernizácie a sociálneho vzostupu príslušníkov nemaďarských národov. Dôsledkom tohoto dlhodobého konfliktu bolo, že v závere prvej svetovej vojny, v čase rozpadu porazenej monarchie, 30. októbra 1918 Slovenská národná rada vyhlásila svoj rozchod s Uhorskom a prihlásila sa k novo vznikajúcemu Československému štátu.
Pri vzniku nového štátu zohrali veľkú úlohu ozbrojené légie Čechov a Slovákov, ktoré bojovali na strane Dohody v Rusku, Francúzsku a Taliansku proti Nemecku a Rakúsko - Uhorsku. Slovák, generál Milan Rastislav Štefánik bol pokladaný za jedného zo zakladateľov štátu a dodnes patrí medzi najrešpektovanejšie osobnosti slovenských dejín. Československá republika v rokoch 1918 -1938 bola jediným stredoeurópskym štátom, v ktorom sa udržala parlamentná demokracia. V roku 1938 sa Československo stalo obeťou Mníchovskej dohody veľmocí, ktoré umožnili Hitlerovi okupovať pohraničné kraje a postupne porobiť celý štát. Južné oblasti Slovenska boli okupované v novembri 1938 Maďarskom, časť severného Slovenska Poľskom, predmestia Bratislavy Nemeckom. V marci 1939 Hitler vstúpil do Prahy, na území Slovenska vznikla Slovenská republika.
Slovenská republika bola kontrolovaná nacistickým Nemeckom, zúčastňovala sa vojny po jeho boku. Mnohí Slováci odmietali nemeckú hegemóniu, protidemokratickú, antisemitskú politiku vlády. Vstupovali do zahraničných česko - slovenských jednotiek, ktoré sa zúčastnili vojny na strane Spojencov vo Francúzsku, Severnej Afrike, v bitke o Anglicko i na území Sovietskeho zväzu. 29. augusta 1944 vypuklo na Slovensku protinemecké povstanie, vyše 60.000 povstalecká armáda bránila stred Slovenska po dva mesiace.
Po druhej svetovej vojny sa Slovensko dostalo spolu s obnovenou Československou republikou postupne do sovietskeho bloku. Vo voľbách roku 1946 síce získali komunisti na Slovensku iba 30 % hlasov, prevaha ľavice v západných častiach štátu im uľahčila zlomenie odporu demokratov. Po februárovom prevrate roku 1948 bola na 41 rokov nastolená komunistická diktatúra. Akýmsi vydýchnutím, ktoré obnovilo nádej na zmenu bolo reformné hnutie v roku 1968, stelesnené významným slovenským politikom Alexandrom Dubčekom. Jeho "socializmus s ľudskou tvárou "rozdrvili v auguste 1968 sovietske tanky. Potvrdilo sa, že oslobodenie krajiny je možné iba spolu s ostatnými porobenými štátmi a po zmenách v samotnom Sovietskom zväze.
V novembri 1989 mohutné ľudové hnutie, riadené na Slovensku občianskou iniciatívou Verejnosť proti násiliu zlikvidovalo komunistickú diktatúru. Pred krajinou bola úloha, vrátiť sa k svojim historickým tradíciám: parlamentnej demokracii, k slobodnej trhovej ekonomike. Ďalšou úlohou bolo vyriešiť postavenie Slovenska v štáte.
Slovensko od vzniku Československa sa usilovalo o také usporiadanie, ktoré by prihliadalo na jeho osobitnosti a potreby. Niekoľko kráť sa to v priebehu pred i povojnových dejín začalo dariť, vždy však došlo k obnove centralistického režimu. Niekoľkoročné spory a diskusie po roku 1989 skončili roku 1992 dohodou o pokojnom rozchode štátu, ktorú odhlasoval aj spoločný pražský česko - slovenský parlament. 1. januára 1993 vznikla samostatná Česká a Slovenská republika. Otvorila sa nová kapitola histórie Slovenska, po tisícročia neoddeliteľnej súčasti európskej civilizácie a dejín, tento krát už pod svojím menom a s vlastnou, s nikým nezdieľanou zodpovednosťou.
PhDr. Ľubomír Lipták DrSc.
historik
|
História
